Pohostinstvo
V detstve som zažila, akú vysokú hodnotu v živote predstavuje jedlo. Všetkého malo byť predovšetkým veľa a muselo to byť šťavnaté, ťažké a výživné. Všetko chudokrvné, suché a asketické bolo opovrhnutiahodné. Kŕmenie a napájanie hosťa bolo povinnosťou a prípadná túžba po kulinárskej zdržanlivosti sa chápala ako hrubé narušenie zákona pohostinnosti. Zato hosťa, ktorý hltal jedlá vo veľkých množstvách, sme prijímali do svojho širokého srdca s rastúcim nadšením. Nesmel však ukázať, že je z vlastnej vôle. Rituál vyžadoval, aby všetky ponuky hostiteľa najprv rezolútne, ale postupne stále miernejšie odmietal, až kým sa gestom bezradnosti celkom nepodal nátlaku. Musel dať hostiteľovi pocit, že mu podľahol. Keď sme napchávali druhých, sami sme získavali pocit nasýtenosti. Pri týchto výstupoch som mávala dojem, že sedím za kulisami, vidím našminkovaných hercov a poznám koniec hry.
„Je to výborné, Macka, ale už naozaj nevládzem,“ bránil sa strýko, statný chlap v lesníckej uniforme, naliehaniu starej mamy.
„Ale zober si, zober si, musíš, inak ma na smrť urazíš, také chlapisko, no, ešte jedno stehienko. Ešte aspoň jedno, prosím ťa pekne, veď by to bola hanba, a ešte sa napi, nedáš mi predsa košom,“ vyžívala sa naša babka vo svojej obľúbenej úlohe.
„No tak teda dobre, ešte kúštik, ale potom už naozaj dosť,“ dychčal lesník a odhodlane sa zahryzol do vyprážaného kuracieho stehienka. Na cestu mu stará mama napchala vrecká maďarskou salámou a paprikovými klobásami. Robil sa, že sa z posledných síl bráni proti tomuto záverečnému útoku, a zapínajúc si kabát poznamenal:
„Ále, to naozaj nebolo treba, a dávajte si pozor na seba, ostávajte mi všetci zdraví.“
Pri umývaní riadu stará mama spokojne prehodnotila:
„Ten bol ale hladný, zožral za troch.“
Keď sa vracala domov z návštev, obyčajne opovržlivo zhrnula svoje dojmy do výstižného úslovia: „Všetkého bolo dosť, len núkania málo.“
Starým materiam to už nevysvelím, ale poprosím neskôr narodených, aby od týchto slovenských násilností upúšťali...
